nezaujímavý

Doslova sa nútim do vecí, ktoré mi stále prinášajú radosť, no odopieram si ich. Viem, že to nie je ženami, peniazmi, spoločnosťou, nemám dokonca ani neurotické stavy zo svojho tela. Vždy sa mi smiali, že chcem ženu na to, aby som mal s kým chodiť do krčmy. Do barov, výborných barov podľa môjho vkusu ma ľudia voľajú. Viem, že sa tam zabavím, spoznám nové tváre a možno aj duše, príjemne sa opojím alkoholom či hudbou, ráno vstanem s čistou mysľou a chuťou do života.

Ale ja sa zaseknem doma. Priateľka je asi 1500 kilometrov preč, tiež som sa tešil, veď sa zabavím, po večeroch pocvičím, vybehnem na bicykel a konečne budem mať v spálni poriadok. Nehovoriac o tom, že nas spomínané akcie a bary budem mať času až až. Ale nejde to. Tých ľudí poznám, viem, že to je na chvíľu.

Práca ma napĺňa. Napĺňa mi aj vačky, čo som v takej miere nečakal, ale poteší. Každému ide o peniaze, no stále sa snažím vysvetliť šéfovi, že nielen o ne. Nemám sebarealizáciu. Nemám sa s kým realizovať. Ľudia na mojej úrovni sú 40 a vyššie. Takže znova nič. Ľudia v mojom veku a s mojím myslením sú pre mňa, čo sa týka práce rovnako nedosiahnuteľní. Buď príliš vysoko, alebo príliš nízko. Ľudstvo vždy bude fungovať na princípe tried a kást, hovorte si čo chcete, sám to neuznávam, ale doplácam na to. Dokola.

Nemám sa s kým identifikovať. Chýba mi pochopenie. Normálne od chlapa, od ženskej, je to jedno. Niekto ako ja.

Skončil som (alebo stále len začínam?) ako mladý muž, ktorý vie pracovať. A drží sa toho, čo vie. Tak pracujem. V podstate stále. Baví ma to a ničí ma to. Nepoznám takého, ako ja. Štve ma to. Nepomáha míňať peniaze, konzumovať mainstream a dokonca ani tváriť sa, ako dnešný. To posledné mi aj tak nikdy nešlo, tak sa ďalej ani nesnažím. Dostal som sa do štádia, kedy mi priateľka z ďalekého severu hovorí do webkamery v dobrej viere vetu: "Prosím ťa, chcem ti dobre, choď von, choď za nimi, veď to je tvoja hudba, tvoja partia, oni ťa chcú a choď niekoho zbaliť, pretože vyzeráš ako kopa nešťastia!"

Tak som doma, po bicyklovaní, po cvičení, po obede. Púšťam platne a snažím sa zrátať koľko som na ne doteraz minul. Dosť. Už ani neviem, čo všetko tam mám. Hrabem sa v platniach a prichádzam na to, že počúvam mŕtvu hudbu. Mŕtvu pre Slovensko. Škoda. Jednoducho sem asi nepatrím, cítim sa tu doma, ale chýba mi zmena, ktorú cítim vždy, keď idem do zahraničia. Chýba mi zdravý stred pocitov, zmysel konania ľudí okolo, bláznivá normálnosť, bez nútených excesov. Chýba mi niekto, koho zaujíma to, čo mňa. Stará sa o to, čo ja.